PRVÁ CIRKEV V ANTIOCHII

            Antiochia sa nachádza na území dnešného Turecka v blízkosti hranice so Sýriou. V čase, kedy žil Pavol, bola metropolou Orientu s tristotisíc obyvateľmi, v poradí tretie mesto Rímskej ríše po Ríme a Alexandrii. Sídlil tu cisársky legát a miestodržiteľ, ktorý mal vládnu moc nad celým východom Rímskej ríše. Tu sa razili aj rímske mince s cisárovým obrazom. Keď sa Ježiš pýtal farizejov: „Čí je to obraz?“, držal v rukách s vysokou pravdepodobnosťou mincu razenú v Antiochii.

            Obyvateľstvo Antiochie bolo pestrou miešaninou národov. Historik Jozef Flavius píše: „Bol tu na slová skúpy Riman, nasýtený pýchou na svoju svetovládu. Bol tu Grék alebo Pologrék, zjemnený zmyselný človek, ktorý už dávno stratil vieru vo svojich starých bohov. Bol tu domorodý, ale prispôsobivý a poddajný Sýrčan, tvoriaci nižšie ľudové vrstvy v predmestiach. A oddelene od týchto – s hrdým nárokom, že len on je miláčikom Najvyššieho – stál Žid.“

            Prví kresťania neprišli do Antiochie plánovanými misijnými cestami, ale v čase prvých prenasledovaní Cirkvi. Čítame: „Tí, čo sa rozpŕchli pred súžením, ktoré nastalo za Štefana, došli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, ale nikomu neohlasovali slovo, iba Židom.“ (Sk 11,19) Máme tu zmienku, že evanjelium bolo pôvodne ohlasované iba Židom.

            Treba vedieť, že Žid z Jeruzalema sa vždy s pohŕdaním pozeral na Žida žijúceho mimo Palestíny. Lebo Žid žijúci v okolitom pohanskom svete sa ľahšie dokázal prispôsobiť vplyvom prostredia, a tak častokrát strácal vieru i vedomie príslušnosti k svojmu národu. Preto ortodoxní Židia odjakživa neradi videli svojich súkmeňovcov mimo územia Svätej zeme.

            Okrem Židov žili v Antiochii aj prozelyti a poloprozelyti. Prozelyti neboli Židia, ale tým, že sa podrobili obriezke a prijali mojžišovský zákon, boli prijatí do synagógy. Poloprozelyti boli sympatizantmi židovského náboženstva, tzv. „ctiteľmi Boha“, ktorí odmietli pohanstvo a prijali vieru v jediného Boha, ale nedali sa obrezať v súlade s mojžišovským zákonom.

            Prvým organizátorom kresťanskej komunity v Antiochii s poverením od Cirkvi v Jeruzaleme bol Barnabáš. Dobre vnímal, ako Židia, ktorí sem prišli z Jeruzalema, žiadali striktné dodržiavanie mojžišovského zákona a obriezku. Naopak - Židia, ktorí v pohanskom svete žili v diaspóre, boli k tejto otázke benevolentnejší. Otázka obriezky a platnosti mojžišovského zákona rozdeľovala prvú Cirkev. Tento ťažký problém zanechal Majster svojej Cirkvi ako dedičstvo a bolo treba ho riešiť. Barnabáš nemal vzdelanie, aby si so spomínaným dogmatickým sporom poradil. Ale spomenul si na človeka, ktorý by si s tým mohol dať rady. Bol ním vzdelaný farizej Pavol žijúci zabudnutým životom v Tarze.

            Barnabáš ho vyhľadal a priviedol do Antiochie. Pavlova hodina nadišla. Bol v plnej mužnej sile. Nastal vari najšťastnejší rok v jeho živote. Básnik hovorí: „Vznášalo sa nad ním čosi ako nežný vánok Ježišovho prvého galilejského roku verejného účinkovania, čosi z jemnej sviežosti prvej lásky a z tymiánovej vône, aká sa zvyčajne vznáša nad prvým pôsobiskom novokňaza. Nebolo tu ešte nijakej stopy po strnulosti, rutine, úzkoprsosti, všetko bolo šírošíre a veľkorysé. Vanutie Ducha Svätého rezko zdúvalo plachty a radostne hnalo loďku.“

            A ďalej si tento istý autor predstavuje: „V meste sedávali zajatci pohanskej kultúry, ktorí cítili vnútornú clivosť po akomsi vyššom svete a so žiariacimi očami načúvali, keď Pavol hovoril o vznešenom Božom Synovi.

            V noci zo soboty na nedeľu sa mnohí schádzali na obetnú bohoslužbu a slávnosť Pánovej večere. Podľa Ježišovho príkladu a židovskej sobotnej obyčaje sa najprv konali „hody lásky“ - agapé. Veď Orientálcov nič tak vrúcne nespája ako spoločné stolovanie. Agapé ľudsky upevňovalo vzájomné spoločenstvo a Eucharistia, ktorá nasledovala potom, ho zasa spájala duchovne. Z tejto slávnosti potom žila obec celý týždeň!

            A aký skvele slobodný bol tento Pavol! Predtým chodievali do synagógy a žili podľa mojžišovských zákonov. Stále len počúvali: „Toto nerob!“, „tohto sa nedotýkaj!“, všetko bolo „čisté“ alebo „nečisté“. Ťažko bolo prijať pozvanie od pohanských priateľov, lebo človek nikdy nevedel, či nebudú podávať bravčovinu alebo tučného úhora. Nemohli slobodne kúpiť mäso, veď mohlo byť predtým obetované modlám, ani hydinu, ak nebola celkom bez krvi! A Pavol vravieval, že Kristova smrť všetkých oslobodila od ťarchy starého zákona!“

            Aj vďaka slobode, ktorú odhalil Pavol, sa Kristovo meno v Antiochii šírilo. Samotní apoštoli Pavol a Barnabáš stáli udivení pred expanzívnou hnacou silou „horčičného semienka“ evanjelia, ktoré sa ujímalo na tejto pohanskej pôde. Tu, v Antiochii, boli Ježišovi nasledovníci po prvý raz nazvaní kresťanmi.

            Cirkev, ktorá tu vznikla, bola úplne iná, ako prvá Cirkev v Jeruzaleme. Čítame o nej: „V antiochijskej cirkvi boli prorokmi a učiteľmi Barnabáš, Simeon, ktorého volali Niger, Lucius z Cyrény, Manaen, ktorý bol vychovaný s tetrarchom Herodesom, a Šavol.“ (Sk 13,1) Bola teda veľmi pestrofarebná – prímenie Niger naznačuje na černocha, rovnako Lucius bol pôvodom z africkej Cyrény. Neboli to už len jednoduchí rybári z Galiley – farizej Šavol bol veľkým učencom doby a Manaen, ktorý bol vychovaný s Herodesom, bol reprezentantom vysokých spoločenských vrstiev. Antiochijská Cirkev bola teda zmesou mnohých národov a národností i každej spoločenskej triedy. Cirkev, kde sa nikto nemusel cítiť cudzincom.

            Centrum Cirkvi sa presunulo z Jeruzalema do Antiochie. A ešte neskôr do Ríma. Jeruzalem ostával stále klenotom najposvätnejších tradícií, ale hierarchicky klesol na biskupské mesto. Naproti tomu Antiochia sa stala mestom svetovej otvorenosti, odkiaľ sa rozšírilo evanjelium do mnohých krajín. Bolo ešte len pätnásť rokov po Ježišovej smrti, a už v blízkosti Antiochie pozdĺž pobrežia existoval celý rad novozaložených kresťanských zborov. Tu, v Antiochii, sa začínajú aj Pavlove misijné cesty. Jeruzalem uznal dielo Ducha Svätého v tejto novej cirkevnej obci.

             (zdroj: po stopách sv. Pavla s o. Majerníkom, František Trstenský: Život apoštola Pavla, Jozef Holzner: Svätý Pavol)